Výnimočná patentovaná zmes aktivovaných bezlepkových obilnín, orechov, semienok, ovocia goji a vlákniny psyllium. Je aktivovaná, bezlepková, zásaditá, naturálna - 100% RAW. Kompletný zdroj informácii o HRYZKE je na www.hryzka.sk. Jednoducho povedané výživné, chutné a zdravé raňajky pre celú rodinu.

Pri použití zľavového kódu TNJK01 budeš mať pri každom nákupe HRYZKY cez e-shop zľavu 5%. Je časovo neobmedzený a platí aj pre opakované nákupy. Pri objednávke je potrebné zadať kód do kolonky "Uplatniť zľavový kód" a kliknúť na tlačidlo "Prepočítať".



do e-shopu  

O iluzórnosti času

Autor: Petrík Dátum: 2.5.2018 Zobrazenia: 272 x

"O čase zvyčajne premýšľame ako o čomsi jednoduchom, základnom, čo plynie jednotvárne, nezávisle od všetkého sa posúva od minulosti k budúcnosti a meriame ho hodinami. Máme dojem, že v plynutí času sa vo vesmíre dejú za sebou udalosti: minulé, prítomne, budúce; minulosť je nemenná, budúcnosť otvorená... Všetky tieto domnienky sa však nakoniec ukázali ako klamné."
úryvok z knihy O čase od Carla Rovelliho

Carlo Rovelli
Carlo Rovelli

Vynikajúca knižočka od teoretického fyzika Carla Rovelliho upriamuje pozornosť na témy súvisiace s časom a jeho ponímaním v najnovších teóriách - napr. teórii slučkovej kvantovej gravitácie. Určite odporúčam prečítať všetkým, ktorých aspoň trochu zaujíma fyzika (a prekvapivo - aj duchovný rast). Ale nebojte sa, tento článok bude (snáď :D) o ľahšie predstaviteľných myšlienkach.

Počas výletu na Ohnište v Nízkych Tatrách kamarát spomenul video, v ktorom sa rozoberal Flash z DC Comics. Ja to veľmi nesledujem, viem o ňom asi len to, čo sa občas spomenie v seriáli Big bang theory - najrýchlejší muž na svete, dokáže vnímať udalosti kratšie ako femtosekundu, ... proste je rýchly. V spomínanom videu sa mali riešiť fyzikálne záležitosti vo vzťahu k človeku pohybujúcemu sa veľkými rýchlosťami - zhorenie trením o vzduch, roztrhanie obrovským zrýchlením a spomalením a pod. A tu sa dostávame k myšlienkovému experimentu, ktorý mi napadol neskôr v tejto súvislosti.

Chopok a Ďumbier z Ohnišťa
Chopok a Ďumbier z Ohnišťa

Predstavme si našu Zem, tak, ako ju máme možnosť každý deň pozorovať. Vnímame 3 priestorové rozmery - šírku, výšku a hrúbku (alebo hĺbku) a čas, ktorý si tak akosi zdanlivo plynie určitou konštantnou rýchlosťou. Teda, tak sa nám to javí (z knihy Carla Rovelliho sa napríklad dozviete, že dnes už si sami môžete zadovážiť hodiny, ktoré Vám potvrdia, že čas na vyššom kopci plynie rýchlejšie ako v doline pod ním). No a zrejme v súvislosti s tým, z čoho a akým spôsobom je postavené naše fyzické telo, máme vo vzťahu k rozmerom určité "limity". Dokážeme sa premiestňovať rýchlosťou nanajvýš 10 m/s (36 km/m - šprint na 100 m), udalosti vnímame ako oddelené, keď trvajú dlhšie ako cca 0,05 sekundy - film s frekvenciou snímkov 24 za sekundu sa už javí ako spojitý, možno trošku trhaný, pri 60 snímkoch je to už úplne plynulé. Žijeme cca 100 rokov.

Sme zvyknutí vnímať všetko okolo nás premietnuté do spomínaných rýchlostí - mraky pomaly plynú po oblohe, stromy a ich listy sa kymácajú vo vetre, odraz svetla z otvárajúceho sa okna k nám doletí prakticky okamžite, blikanie 60 Hz lcd monitora nevnímame priamo, ale po čase unaví oči. A teraz pridajme do tohto známeho sveta 2 nové druhy bytostí alebo životných foriem - jeden druh bude 1 000 000 krát zrýchlený vo všetkých ohľadoch a jeden zase 1 000 000 krát spomalený.

Rýchle životné formy

Po prepočte "ľudských" parametrov získame ich vlastnosti - pohybujú sa maximálnou rýchlosťou 10 000 000 m/s, čo je asi 1/30 rýchlosti svetla. Udalosti vnímajú ako oddelené ak trvajú dlhšie ako 0,000 000 05 sekundy, čo zodpovedá filmu s počtom snímkov 20 000 000 za sekundu. A dĺžka ich života je zhruba 1 hodina. Samozrejme, fyzická realizácia a konštrukcia "tiel" týchto bytostí sa musí diametrálne odlišovať od života, na aký sme bežne zvyknutí. Veď už len na uvedenie človeka s hmotnosťou 80 kg do pohybu spomínanou rýchlosťou treba vynaložiť energiu ekvivalentnú zruba 40 jadrovým bombám Hirošimskej veľkosti. Nehovoriac o zrýchleniach a mechanickom trení. Takže je skôr potrebné smerovať pozoronosť na málo hmotné alebo dokonca nehmotné formy, možno niečo ako predstava priesvitných duchov z filmov.

duch

No a ako by asi vyzeral svet, na aký sme zvyknutí s jedinou zmenou - zrýchlením vnemov?

  • Všetky, aj tie najrýchlejšie hmotné objekty by zdanlivo stáli na mieste - hmyz či vtáky by bez pohybu viseli vo vzduchu, takisto lietadlá či vystrelené projektily. Ľudia, zvieratá by boli ako nehybné sochy. To, čo je pre nás úplne očividné na prvý pohľad - že hmota sa pohybuje - to by pre tieto rýchle bytosti bolo zjavné až pri starostlivejšom pozorovaní. Bolo by pre nich nemožné kochať sa napríklad pohybom a prelínaním veľkého kŕdľa vtákov či ladnosťou behu koňa.
  • Zvuk by pravdepodobne bol nepoužiteľný aspekt, nevhodný na vnímanie okolia. Ľudské ucho dokáže zachytiť zvuky s frekvenciou zhruba medzi 20 Hz a 20 000 Hz (1 Hz je jeden kmit za sekundu). Rýchla bytosť by musela sedieť bez pohybu ekvivalent desiatok našich dní, aby zvuk s týmito frekvenciami zanechal vôbec nejaký vnem. Nehovoriac už o doplerových javoch (zmena frekvencie vlnenia vplyvom vzájomného pohybu zdroja a pozorovateľa). Nikdy by teda nemohli spoznať napríklad krásu hudby.
  • Samotný vnem svetla, resp. elektromagnetického žiarenia by bol diametrálne odlišný od nášho. Pri spomínanej rýchlosti vnímania by rýchlosť svetla bola podobná ako pre nás rýchlosť zvuku - namiesto "okamžitého" šírenia by sa dali pozorovať "svetelné ozveny". Bliknem baterkou a svetlo od vzdialenejších objektov sa ku mne vráti za značne dlhší čas ako od tých blízkych. A opäť doplerov jav - rozbehnem sa smerom k stromu a ten zmodrie (pohybom smerom k stromu sa zvýšila frekvencia žiarenia dopadajúca do oka a môj vnem sa zmenil zo zelenej na modrú farbu). Zastanem, opäť bude zelený. Rozbehnem sa pospiatku a čuduj sa svete, strom sčervenie.
  • Sám som vypozoroval, že odkedy som začal behať po kopcoch, Slovensko sa pre mňa výrazne zmenšilo. Predtým presun napríklad z Martina do Žiliny pre mňa znamenal - sadnúť do auta, autobusu či vlaku, cestovať a vystúpiť v cieli - som tu, kráčam, zrazu musím vykonať inú činnosť v nejakom zariadení a potom som tam a zas kráčam. Dnes viem, že stačí to kráčanie trochu zrýchliť, vyjsť z MT na Martinské hole, potom na Minčol a cez Višnové zbehnúť do Žiliny a ani to príliš dlho netrvá. To, čo v skutočnosti oddeľuje Martin od Žiliny nie je ani tak priestorová vzdialenosť, ako čas, ktorý je potrebný na prekonanie tejto vzdialenosti. Takže pre rýchle bytosti by boli tieto dve miesta vlastne totožné, lebo cesta by trvala tak stotinu našej sekundy - ale pozor! Z pohľadu našej rýchlosti vnemu. Pre nich by to stále mohlo byť niekoľko hodín - dôležitý je pomer rýchlosti vnemu k rýchlosti pohybu. Ako ten slimák, čo sa vezie na korytnačke a kričí na ňu: "Spomáááľ, chceš nás oboch zabiť!?"
  • Vidíme, že zmenou jediného subjektívneho aspektu sa svet, ktorý je nám dôverne známy, stáva neznámou a možno až trošku nepredstaviteľnou divočinou. A čo tak pohľad opačným smerom?

    Pomalé životné formy

    Na začiatok opäť prepočet parametrov - maximálna rýchlosť 0,8 metra za deň, dĺžka života 100 000 000 rokov, udalosti splývajú ak sú kratšie ako 14 hodín. Konštrukcia tiel? Ja osobne som si okamžite predstavil veľkých starých kamenných trolov z fantasy kníh. Masívna a odolná fyzická schránka, schopná prežívať akékoľvek vonkajšie vplyvy.

    kamenný trol

    A ako by sa zmenil svet?

  • Väčsina hmotných objektov by bola rozmazaná - slnko by bolo len šmuhou na oblohe, noc a deň by boli len sotva badateľne blikanie. Živočíchy by boli postrehnuteľné len ako záblesky - a aj to by museli dlhšie zotrvávať na jednom mieste. Všetko dookola by v rýchlom slede zozelenelo, zbelelo a opäť zozeleneno - leto a zima (áno, podobne to už načrtol aj Terry Pratchett v niektorej z kníh Zemeplochy).
  • Dokonca aj pohľad na vlastné telo by zrejme bol rozmazaný - v zornom poli by za čas potrebný na vytvorenie zrakového vnemu preletelo kopu hmyzu či vtákov (pri tých väčších troloch) alebo by na kamennom povrchu prebiehali zvieratá či rástli rastliny. Niečo ako fotka s dlhou expozíciou - v tomto prípade až 14 hodín.
  • dlhá expozícia
  • Zvuk v "našom" frekvenčnom rozsahu opäť neprichádza do úvahy, to by boli len veľmi veľmi vysoké neznateľné piskoty, ale možno by sa dali "počuť" javy typu kĺzania tektonických platní či rastu pohorí. Tieto tvory by možno cítili príťažlivosť mesiaca, ktorá spôsobuje príliv a odliv na svojich telách ako trasenie či brnenie.
  • V súvislosti s týmto som si spomenul na film Asterix a Obelisk: Misia Kleopatra, keď tam ten architekt dostal očarované semená od druida a palmy potom vyrastali zo zeme ako ohňostroje - veľmi podobne by mohli títo pomalí trolovia vnímať bežné stromy. Pri pohľade na les by tam neustále vybuchovali koruny stromov, chvíľu držali zruba svoj tvar a potom náhle mizli - a v uvoľnenom mieste by okamžite vybuchovali koruny nové.
  • Naše mestá by vyzerali ako sivé rozmazané zväčšujúce sa fľaky, postupne prechádzajúce (dúfajme) do rozmazanej zelenej - a vlastne by to bola novinka trvajúca ani nie "deň", nad ktorou by možno ani nestihli zatiaľ vyjadriť počudovanie.
  • Pri troche trpezlivosti by sa na druhej strane dala pozorovať zmena tvaru pohorí - vrásnením či eróziu. "Vám zasranom sa tu chodí! To za mojich mladých čias tie Nízke Tatry vôbec neboli také nízke, ani oblé ako dnes. Museli sme ich celé dookola obchádzať."
  • Materiály, ktoré sme zvyknutí vnímať ako pevné či tuhé, by pri takomto spomalení vyzerali úplne inak. Napríklad také asfaltové cesty - určite ste si všimli, že počas horúcich letných dní sa trochu akoby roztekajú. Keby na takomto povrchu stála pomalá bytosť, tak by to vnímala možno ako my vodu. Z jej pohľadu by sa veľmi rýchlo ponárala. Alebo napríklad také sklo - správa sa tiež ako kvapalina, ale s obrovskou viskozitou (miera odporu kvapaliny voči deformácii - čím vyššia viskozita, tým pomalšie tečie). Pri našej dĺžke života to je takmer nebadané, ale na veľmi starých oknách sa dá vidieť, že sú na spodku hrubšie. Z pohľadu trola by sklá proste vytekali z rámov.
  • Opäť sa "dôverne známy" svet okolo nás zásadne mení - ale vlastne nemení. To, čo sa mení, je len spôsob jeho vnímania a teda interpretácie.

    Naspäť k ľuďom

    Na tomto pomerne jednoduchom myšlienkovom experimente sme si ukázali, ako sa zmenou jediného (a to vcelku predvídateľného) aspektu môže zmeniť vnímanie "reality". Medzi ľuďmi sa však nestretávame s výraznou zmenou práve tohto parametra - rýchlosť nášho vnímania je viac-menej rovnaká. Ale podľa všetkého sú nejakým spôsobom naše vnemy spracovávané hlavne v mozgu. V mozgu, ktorý obsahuje cca 20 000 000 000 neurónov, pričom každý neurón sám o sebe je viac, ako len nejaký prepínač 0-1. V mozgu, ktorý sa rodí "bez softwéru" a v priebehu života sa učí a sám si vytvára milióny programov, postupov, pochodov. Máme síce podobnú rýchlosť vnímania, máme podobný hardvér - oči, uši, ... Ale softvéry dvoch mozgov môžu mať tak odlišnú štruktúru, že pri častom námete filmov - výmene myslí vo fyzických telách by mohol nastať jav okamžitej smrti, pretože softvér iného tela by sa v novom nevedel ani len nadýchnuť.

    A preto - neberme príliš vážne svet okolo nás. Je to - jemne povedané - len spôsob interpretácie vlastný len nám a nikomu inému.

    Komentáre:
    06-05-2018 07:09

    Teda....
    Informovať ma o nových komentároch
    © 2018 by Janurky - Peter Janura, Katarína Janurová