Výnimočná patentovaná zmes aktivovaných bezlepkových obilnín, orechov, semienok, ovocia goji a vlákniny psyllium. Je aktivovaná, bezlepková, zásaditá, naturálna - 100% RAW. Kompletný zdroj informácii o HRYZKE je na www.hryzka.sk. Jednoducho povedané výživné, chutné a zdravé raňajky pre celú rodinu.

Pri použití zľavového kódu TNJK01 budeš mať pri každom nákupe HRYZKY cez e-shop zľavu 5%. Je časovo neobmedzený a platí aj pre opakované nákupy. Pri objednávke je potrebné zadať kód do kolonky "Uplatniť zľavový kód" a kliknúť na tlačidlo "Prepočítať".



do e-shopu  

Príbeh hafuší - Ďakujem za Vašu vlčiu slobodu

Autor: Katka Dátum: 24.9.2018 Zobrazenia: 1676 x

Myslím si o sebe, že milujem prírodu a túlanie sa po horách. No je to naozaj pravda? V mojom živote sú minimálne dve lásky, Ben a Conie, ktoré ma nútia nezaspávať na vavrínoch domnienok o pravdivosti mojich vlastných postojov a skreslených vnímaní. Aj vďaka nim neustále prehodnocujem, čo je skutočné.

Čo je to vlastne láska k prírode? Iste má veľa rôznych podôb. Čo ak prírodu vyhľadávam nie z lásky k nej samotnej, ale iba preto, že sa v nej cítim dobre a akosi živšie. Čo ak je to len forma úniku zo systémovej reality? Čo ak ma to do nej ťahá iba z číreho sebectva napĺňania svojej vlastnej potreby po nájdení harmónie a pokoja? A čo ak je naopak práve táto náklonnosť jedna z mála skutočných citov, v ktorých sme tak dennodenne chaoticky zmietaní? Zapĺňa ma mnoho otázok, niektoré zmysluplnejšie, iné menej. Každý deň sa snažím nájsť odpoveď.

No čo ak je to všetko úplne inak a vlastne na tom aj tak vôbec nezáleží? Tak ako im? Nezamýšľajú sa nad nepodstatnými otázkami, iba jednoducho žijú naplno v každom okamihu, ktorý sa im naskytne. Tak veľmi milujú zdieľať svoju radosť z bytia. Čo ak až vtedy skutočne budem milovať prírodu, keď mi zažiaria pri predstave prechádzky lesom oči tak ako im?

Až budem nadšením kričať "Áno, prosím poďme!", bez ohľadu na to, čo si kto okolo pohoršene pomyslí. Až sa budem šťastím smiať bežiac na ostrom slnku, v silnom daždi, v ohromnom vetre, ráno i v noci, za svetla i po tme. Až si budem užívať šantenie na lúkach osvetlených len hviezdami či mesačným svitom. Až nevyspytateľné počasie pre mňa prestane byť otázkou či prekážkou.

Až budem utekať hore a dolu kopcami nie preto, že potrebujem rozpumpovať srdce a vyplaviť endorfíny, aby som sa v dnešnom svete celkom nezbláznila, ale preto že je to moja prirodzenosť a nič mi v danom momente neprinesie väčšiu radosť. Až mi popadané stromy na cestičke nebudú sťažovať prechod, ale prinesú mi nečakanú dávku skvelého dobrodružstva. Až budem bežať tak rýchlo a ladne, že sa stanem mojimi pľúcami, srdcom a nohami.

Až budem skákať bláznivo a bez rozmyslu do každého blata, ponárajúc si šťastím celú hlavu a nehľadiac na to, či sa zašpiním ako stádo prasiatok.

Až budem tým blatom následne striekať každého zadumaného, mrzutého a vlastne tak trošku v sebe samom uväzneného človeka okolo, nehľadiac na to, že by ma zato najradšej kopol do zadku. Až sa bez znechutenia stanem tým najzelenším blativým žaburincom a budem sa z toho tešiť.

Až budem poliami plnými pichľavých obilných kláskov utekať ako o život, skákajúc cez ne meter a pol od zeme ako srnček, aby som videla na svoju cestu. Až sa budem vedieť ponoriť do labyrintu hry tak oduševnene, až sa v tej chvíli stanem hrou samou.

Až sa budem môcť spoľahnúť na svoje inštinkty bez použitia akejkoľvek mapy, vždy nájduc najbližší zdroj krištáľovo čistej vody i najkalnejšieho jazierka. Až sa nebudem môcť nikdy stratiť, pretože si budem vedomá toho, že nesprávna cesta neexistuje. Až sa stanem cestou samou.

Až budem spontánne aj bez vyzvania skákať do vody, či je leto alebo zima, či je voda príjemne teplá alebo či má iba 4 stupne. Až moje telo splynie s vodou ako telo vydry. Až v nej budem plávať tak dlho, že sa stanem vodou samou.

Až budem posadnutá hádzaním drievok alebo akoukoľvek inou radostnou činnosťou natoľko, že zabudnem aj piť či jesť. Až moja pozornosť dokáže vytesniť všetko ostatné a ja sa stanem drievkom samým.

Až nebudem odhadzovanie snehu vnímať ako drinu navyše, ale ako najväčšiu zábavu sveta a budem liezť pod lopatu, hryzúc zúrivo sneh, stanúc sa ním. Až sa stanem tým, na čo sa práve pozerám.

Až sa budem dolu kopcom kotúľať v lístí, blate či snehu bez ohľadu na to, že sa mi naberú až za krk. Až sa budem s precíznym pokojom čistiť od prichytených lístkov, kúsok po kúsku. Až mi nebude vonkoncom prekážať, že mi vo vlasoch zopár z nich ostane. Až budem každú maličkosť vnímať ako to najkrajšie, čo sa mi dnes mohlo prihodiť.

Až budem oplývať úctivým rešpektom a pokorou pred mocnými silami Matky Zeme a nebudem sa snažiť si dokazovať svoje schopnosti. Až sklopím uši a chvost tam, kde je lepšie mať sa na pozore a hrdo budem stáť tam, kde si to situácia vyžiada.

Až prestanem druhým skákať do reči a budem vždy ochotná bez slova či vnútenej rady ponúknuť druhým svoje plece a ruku v núdzi. Až budem schopná kohokoľvek v tichosti vypočuť bez posudzovania, no zároveň budem hlasno brániť slabších pred neprávosťami.

Až prestanem mať očakávania od druhých a ich nežný dotyk či milé slovo si budem vážiť viac než soľ nad zlato. Až mojim najväčším strachom prestanú byť domnelé problémy vytvorené mojou mysľou, ale bude ním jedine v mysli uväznený človek, žijúci a konajúci bez lásky, tápajúci za svetlom.

Až budem schopná svojou nevinnou podstatou číreho šťastia zažať svetlo v každom žalári srdca a vyčarujem tak úsmev na tvári aj toho najnešťastnejšieho človeka na zemi. Až budem na mojich blízkych hľadieť tak láskyplne ako oni hľadia na mňa.

Až budem láske tak oddaná, že na žiadne sebectvo neostane priestor. Až budem schopná otvárať druhým srdcia už len preto, že som láska. Nič viac a nič menej. Iba láska.

Až čas prestane plynúť a ja ho prestanem počítať na roky, týždne, dni, hodiny a sekundy. Až čas premením na lásku. Potom všetko prestane existovať a splynie v jedno. Až sa tam všetci spolu stretneme.

BEN

V ten deň, keď som Ťa kráčajúc s bratom z vlakovej stanice, našla opusteného vychudnutého a tak trochu zanedbaného, som to pocítila. Pozrel si sa na mňa, uvidel si ma a išiel si bez váhania so mnou. Nespoznala som Ťa, ale Ty mňa áno. Neuvedomila som si, že ma odmalička poznáš. Nevedela som, že si to Ty, ku komu vždy natešene načahujem rúčky cez plot spomedzi všetkých Tvojich súrodencov, čakajúc kedy ma vyoblizuješ až za ušami. Nečakala som, že budeš od svojho domu tak ďaleko. Racionálne uvažovanie sa snažilo preľstiť moje vnútro.

Ale niečo mi našepkávalo. Tušila som, že si to Ty. Nechceli Ťa, tak si ušiel. Pretĺkal si sa sám niekoľko dní a nikým si sa nechcel nechať odviesť. Mal si strach z ľudí. Ale zo mňa nie. Keď som Ťa chcela vrátiť domov, strašne si plakal. Nechcel si byť bezo mňa, no ja som v tom čase nevedela, čo mám robiť. A tak som Ťa aspoň chodila pýtať von na prechádzky a ešte párkrát Ťa tam zaniesla. Zakaždým mi Tvoj nárek pri mojom odchode lámal srdce. Jedného dňa Ťa už vôbec nechceli, zavreli pred Tebou dvere. A ja som tak veľmi vďačná, že si mohol ostať so mnou.

Nemaj strach, maličký, tam sa už nevrátiš. Ty si tu pre mňa a ja som tu pre Teba.

Spolu.

CONIE

Keď som Ťa uvidela na fotografii – vyzerala si celkom ako Ben, niečo ma nútilo dozvedieť sa o Tebe viac. Prešlo len málo času, obraz Tvojej tváre mi nepokojom v mysli nedával spávať. Musela som prísť za Tebou do útulku. Triasla si sa od zimy, bála si sa, na vychudnutom telíčku Ti trčali kosti, nechcela si jesť a v očiach obohnaných hustými bielymi mihalničkami si mala zmes neznesiteľného smútku a láskyplnej nádeje. Túžobne si mi podávala svoje labky - stavajúc sa na zadné, len aby som už neodišla. Pohľad na Teba by zlomil nejedného chladom poznačeného človeka. Nemohla som si Ťa vziať hneď, ale až o tri ďalšie nekonečné dni.

Ty si však bola trpezlivá. V ten mrazivý decembrový deň som sa ponáhľala za Tebou, vidiac ostatné desiatky psíkov hrať sa na dvore. Uvidela som Ťa. Uvidela si ma. Ty jediná si čakala nalepená na bráne s tými túžobnými labkami. Iba na mňa. V duchu som sa pýtala, či tam stojíš bez prestávky už tri dni. Zobrala som Ťa do náručia a rozplakala som sa. Musela som Ti miestami pomôcť, taká si bola zoslabnutá. Odkráčali sme spolu v tom mraze domov, no v srdciach sa nám rozhoreli plamienky.

Nemaj strach, maličká, tam sa už nevrátiš. Ja som tu pre Teba a Ty si tu pre mňa.

Spolu.

Spolu. Spolu mi pomáhate. Spolu Vám pomáham. Spolu si pomáhame navzájom. Beník sa už toľko nebojí ľudí, Conie mu ukázala, že nie sú všetci zlí. On ju naučil nebáť sa vody, schodov, mreží, mostov a kanálových poklopov. Ja som im dala pocítiť, že sa nemusia báť o svoj domov, pretože ich budem ľúbiť bez ohľadu na čokoľvek.

Aj keď sú každý druhý deň od blata, od hovien, vyváľaní v mŕtvej žabe či čučoriedkach. Aj keď z toho často smrdia horšie ako tchory. Aj keď brešú na všetko čo sa kde mihne, špeciálne na ježkov. Aj keď mi občas donesú uloveného potkana či drobného vtáčka. Aj keď mi škrabú nástojčivo na dvere zo strachu pred novoročnými delobuchmi. Aj keď som potom celá rada, že mám zámienku, aby mohli so mnou spať v izbe.

Aj keď celý rok plznú a ich bielu srsť si nájdem aj v spodnom prádle. Aj keď dvor po ich zákroku vyzerá ako rozbombardované mínové pole pretkané zákopmi z prvej svetovej. Aj keď sa mi počas noci pod širákom snažia nasáčkovať do spacáku, až mi tak odkrvia nohy, že sa vôbec nevyspím. Aj keď ich musím zobrať aspoň na 7-hodinovú prechádzku, aby boli aspoň ako-tak kľudní, a potom aj tak dokážu s drievkom v ústach s hypnotickým pohľadom nabádať k šibalstvám ďalšieho pol dňa.

Aj keď mi sadajú pri každej možnej príležitosti na hlavu, pretože to je zjavne to najpohodlnejšie miesto. Aj keď Conie Bena kúše žiarlivo do krku akonáhle sa ho snažím pohladiť a vyzerajú pri tom obaja totálne komicky. Aj keď pri ich vyhadzovaní z chodby na dvor musím na povely použiť všetky svoje zásoby prísnosti a aj tak ich nakoniec porazená vytlačím von formou fúrika. Aj keď po mne hádžu vyčítavými bielkami v očiach zakaždým, keď idem sama dovnútra. Aj keď sa mi ani nepozrú do očí a odvracajú tvár, keď odchádzam z domu bez nich.

Dokonca aj keď tie najväčšie výčitky vo svojom živote cítim práve preto, že nemôžem s nimi tráviť všetok čas sveta, ale "odkladám" ich, keďže neraz mám dôležitejšie veci na práci. A mám naozaj? Mám strach, že ich sklamem, hoci tuším, že oni takto čierne nadtým vôbec nepremýšľajú. Viem, že výčitkami si nijako nepomôžem, no ťažko sa mi zmieruje s tým, keď s nimi nie som, pretože im v očiach vidím, že sú každý jeden okamih pripravení venovať len mne. Nám. A ja by som im to tak veľmi chcela vedieť dostatočne oplatiť.

Oni ma učia vážiť si každý moment, ktorý môžeme stráviť spolu, vediac, že aj v tej najchmúrnejšej životnej chvíli sú tu pre mňa s čistým srdcom otvoreným na labke. Ukázala som im hory a svet - a oni mi ukazujú ako si spleť života naplno vychutnať.

Osem labiek, štyri ušká a dva chvostíky. To je môj recept ako sa priblížiť šťastiu. Aký je ten Váš?

Ďakujem, že mi neustále pripomínate tú - nám všetkým vlastnú, detskú schopnosť tešiť sa zo života. Ďakujem Vám, Beníček a Koníček, zo srdca ako najviac dokážem.

Ľúbim Vás.

Komentáre:
25-09-2018 15:23

Úžasné. :-)
25-09-2018 21:00

Katuška, nádherné vyznanie.. dlhšiu dobu doma premýšľame nad útulkáčikom.. predsa len, sme v byte... no viem, že ten "náš" na nás každý deň čaká a neprestáva veriť, že si poňho prídeme.. a my ho nechceme sklamať, hoci vieme, že nie všetky okolnosti sú priaznivé <3.... psík je čistá láska a oddanosť a hoci niekedy aj starosť, vždy je vynahradená tisícnásobne radostnými chvíľami .. Rozhodnutie padlo.. už len vyčkať klasu.. ďakujem za utvrdenie v mojom rozhodnutí..
26-09-2018 10:14

Veľmi pekne napísané. Máš veľké a dobré srdce!
27-09-2018 12:09

prekrásne
Informovať ma o nových komentároch
© 2018 by Janurky - Peter Janura, Katarína Janurová